Dodnes ľutujem, že aj napriek nášmu prvotnému rozhodnutiu ísť s ňou hneď do Viedne, som podľahla naliehaniu môjho gynekológa v Nitre a skúsili sme liečbu na Slovensku v Žiline u MUDr. Popluhára. Mali sme to mať vybavené a tak sme po prepustení z pôrodnice išli na druhý deň do Žiliny. Tam jej dali s úžasom dolu sadru, ktorú jej naložili v Nitre. Divili sa, prečo má celú sadru, keď sa majú dávať len dlahy. Hospitalizovali nás tam a zažila som štyri dni hrôzy. Okrem toho, že nás dali na „prebúdzačku“, kde sa každý deň menili pacienti po operácii, nemala som ani kde týždňové bábätko okúpať, len v malom umývadle v izbe, kde prefukovalo a bola zima, okná ani balkónové dvere sa nedali zatvoriť. Vlastný kočík mi tam nedovolili mať a ani manžela, aby mi pomohol – po cisárskom reze som bola fyzicky dosť obmedzená. Sadrovanie prebiehalo hrozne. Tánička pri tom ustavične veľmi plakala a po pár hodinách už mala dlahy uvoľnené. Povedali nám, že má ťažký stupeň postihnutia, že sadrovať bude nutné až do doby, kým nebude dosť veľká na operáciu v cca 6. až 7. mesiaci jej života.
